Zdroj: Shekel

Zomieram. A ešte stále na to občas zabúdam.

Ešte stále chodím po svete, akoby niekde bolo do mramorovej platne vytesané, že tu budem aj zajtra. Ale nie je.

A tak stojím medzi momentom, ktorý je už nenávratne preč a momentom, ktorý ešte neprišiel a možno nikdy nenastane, a v tichosti si priznávam, že zomriem. S úplnou istotou, že sa tak stane, a úplnou neistotou, kedy a ako.

Je ilúzia myslieť a správať sa, akoby som mal zaručený ďalší deň. Možno príde – ale ako, ako som došiel k tej istote, že sa ho dožijem? Nejde o to, že môžem zomrieť „zajtra“. Aj „zajtra“ je iba ďalšia ilúzia. Ide o to, že práve tento výdych môže byť môj posledný. Aj teraz, keď toto píšem, uniká môj dych – a kto môže povedať, či sa nadýchnem opäť? Malý moment – nádych – ešte som tu…

Ľudia sa ma pýtajú, ako takto môžem žiť – a ja sa pýtam –  ako by som mohol žiť inak? Od istej doby sa preto lúčim: „Ak sa ešte niekedy uvidíme…“ Väčšinou mi je odpoveďou smiech: „A prečo by sme sa nemali?“ A prečo by sme sa mali?, pýtam sa ja.

Vedomie mojej smrteľnosti je studené ostrie, ktoré skĺzne po vnímaní a rozdelí ho na dvoje, aby mi umožnilo prejsť stredom. Je to zvrchované meradlo, voči ktorému sa dá posudzovať všetko ostatné. Keď prenesiem pominuteľnosť do vedomia, do plnej bdelosti, zmení všetko, čoho sa dotkne. Otrasie mojím svetom a nič neostane rovnaké. Keď sa otočím, aby som svojej smrteľnosti pozrel do očí, všetko nadobudne novú hodnotu a nový význam tvárou v tvár neodvrátiteľnej smrti. Náhle vo mne veľmi živo pulzuje najsilnejšia hnacia sila, akú mám. Len pár vecí ostane dôležitých. Ostatné zmiznú ako popol vo vetre a ja mám stále menšiu chuť a trpezlivosť zaoberať sa zbytočnosťami.

Nemám totiž žiadny čas, ktorým by som mohol mrhať. Žiadny. Mám iba tento jeden moment, v ktorom sa rozhodujem, ako stretnem ďalší deň. Ak príde.

Zas a znovu sa tomu staviam čelom – možno už nikdy nebudem mať ďalšiu šancu. Je to len teraz. Jedna šanca na všetko. Okamih za okamihom odtikáva preč, výdychy miznú a piesok sa sype nadol. Ak je niečo, čo by som si do vedomia chcel vypáliť nezmazateľne, je to práve toto.

Prítomnosť smrti dáva životu úžasnú chuť. Keď mnou vedomie smrti preletí ako kľukatý blesk, všetko sa zmení. Náhle je vo svete neuveriteľné množstvo krásy. Červené víno, ktoré práve pijem, je skvelé. Nie najlepšie, aké som kedy mal, ale ako posledné víno by nebolo zlé. Popadané lístie na ceste z práce bolo krásne sfarbené. Vôňa mojej priateľky je nádherná. Všetky veci a skutky naberajú nečakanú intenzitu. A tak sa mi menej a menej chce robiť niečo len tak alebo znášať veci, ktoré pre mňa nie sú dôležité. Nemám čas.

Nechcem pred smrťou utekať – ale nechcem jej ani bežať v ústrety. V umieraní samom nie je žiadna česť či sláva, smrť si nás všetkých zoberie tak či tak. Ale zomrieť bez strachu a bez ľútosti, to už je niečo.

Keď si spomeniem, že mi smrť dýcha na krk, je mi zrazu úplne jasné, že chcem zo seba dať všetko. Práve vďaka vedomiu mojej nadchádzajúcej smrti činy naberajú silu. Náhle je možné oprostiť sa od svojej pripútanosti a strachu, aby som s ľahkosťou, odstupom a odovzdanosťou mohol konať, akoby na mojich činoch závisel môj život, akoby to malo byť to posledné, čo na tomto svete vykonám – môj posledný tanec, môj posledný boj. Vtedy sa neviditeľnou bránou prešmyknem zo života, ktorý sa mi len tak deje, do života, ktorý si sám tvorím.

Smrteľnosť je moja šanca mať šancu byť slobodný. Zložiť z pliec obrovskú časť bremena a povedať:

Kráčam voľný, pretože sa musím stretnúť so svojou smrťou.

Takto sa postupne, krok za krokom, učím „žiť v tieni kosy“. Mám napísaný svoj testament a každý úder srdca, každá kvapka krvi má neopakovateľnú cenu. Najskôr váhavo, neskôr s rastúcou vďačnosťou som akceptoval, že smrť mi je v pätách a nedovolí mi zastať, pretože na mňa môže siahnuť v ktoromkoľvek okamihu. A kým príde tá dáma s kosou a jediným, chirurgicky presným ťahom sekne cez všetko, čo som volal „moje“, chcem z tohto úžasného života vyťažiť, čo sa dá. Smrť je môj radca, meradlo, príležitosť uchopiť svoju slobodu a ponoriť sa do nej. Pretože keď kosa dopadne, pôjdem ďalej úplne sám.

Posledná košeľa nemá vrecká.

Autor: Tomáš Beňadik

3 Komentářů

  1. Ladislav
    7.3.2012 – 13 Adar 5772 v 00:14 — Odpovědět

    Výborné, neviem, či toto písal človek so smrteľnou chorobou, alebo iba veľmi múdry človek.
    Takto sme na tom všetci a želám si žiť s takýmto vedomím, maximálne pozorný a živý.

    0
    0
  2. mar.se
    7.3.2012 – 13 Adar 5772 v 01:52 — Odpovědět

    skvělé..

    nechcete to publikovat na www.pismak.cz?

    0
    0
  3. Tomas Benadik
    1.10.2012 – 15 Tishri 5773 v 10:47 — Odpovědět

    Dobry den :)
    Ospravedlnujem sa, ze reagujem tak neskoro, dlhsiu dobu som sem nezabludil.

    Ladislav:
    O ziadnej smrtelnej chorobe neviem (teda, okrem toho, ze som sa narodil, co znamena, ze zomriem :) a tou mudrostou si tiez nie som velmi isty – iba sa snazim si to z casu na cas pripomenut. Dost zasadne to meni optiku :)

    mar.se:
    Zatial asi nie, ale dakujem za podnet :)

    t.

    0
    0

Zanechat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Předchozí článek

Kdo zdvíhá lejna? (Lašon 02)

Další článek

Ve Španělské synagoze se promítal němý sovětský židovský film