Zdroj: Shekel

Sú kroky, ktoré sa nedajú zobrať späť.

Napríklad rozhodnutie byť slobodným – teda zriecť sa života, v ktorom moje kroky určuje osud, Boh, štát (polícia, ilumináti, spiknutie bohatých, mimozemšťania… de gustibus non est disputandum) a vstúpiť do života, v ktorom pôjdem sám za seba.

Najskôr to znie úžasne. „sloboda.“ Ach, sloboda.

V koľkých filmoch sme s napätím sledovali boj o teba, v koľkých knihách sme o tebe čítali, koľkokrát sme ťa zobrali do úst bez toho, aby sme sa vlastne zastavili a zamysleli, čo sa ukrýva za tvojím menom.Toľkokrát sme buchli do stola a v spravodlivom rozhorčení sme vykríkli, že takto veru ďalej nie, že my veru chceme byť slobodní! Aj kľúčmi niektorí štrngali, akoby ťa tým prazvláštnym zvukom mohli odniekiaľ zavolať sem, medzi sklopené uši.
A teba stále nikde…

Keby som len mal viac času,
viac peňazí,
keby ma tá moja stará tak strašne nesrala,
keby ma šéf večne nebuzeroval,
keby tí zmrdi politici v kuse nekradli a neklamali,
bol by som slobodný, mohol by som…

Čo by som vlastne mohol?
No schválne, čo?

Znovu a znovu sa to budem pýtať a vždy znovu tou otázkou umlčím krčmové reči.
Pretože sloboda si najskôr berie, až potom dáva. Berie si lenivosť, zbabelosť a obrovské množstvo sladkých predstáv a ilúzií, berie si kecy o tom, čo by a ako by, a prečo by, a čo potom…
A za sebou necháva – prázdno.
Prázdno, ktoré sa dá vyplniť len pochopením a rozhodnutím. Rozhodnutím zobrať svoj život do vlastných rúk – a prevziať zaň zodpovednosť. TO je ten problém. Zodpovednosť.
Za svoje rozhodnutia.
Za svoje činy.
Ich následky.

G. B. Shaw to povedal krásne:
„Sloboda znamená zodpovednosť – preto sa jej väčšina ľudí desí.“

Zrazu sa nie je na koho alebo na čo vyhovoriť.
Ale… ale… Ja sa predsa chcem vyhovárať! Prečo by som mal niesť zodpovednosť za prípadný neúspech ja? Je predsa toľko skvelých výhovoriek – večná škoda ich nevyužiť! Škola, rodičia, politici, dane, cirkev, šéf, auto, deti, počasie, boľavé zuby… Je nutné pokračovať? Vyhováranie sa je vlastne taký skvelý šport. Pár zlatých medailí som len pred časom zahodil.

Rozhodnutie ísť za slobodou však človeka neustále nemilosrdne obracia tvárou k sebe samému.
Ono totiž nie je pravda, že „najťažšie je pozrieť do zrkadla“. Kecy.
Najťažšie je pozrieť do zrkadla a neuhnúť.
Tam začína tá pravá sranda.

Keď človek nemá inú možnosť, ako stisnúť zuby a povedať si: „Áno, toto som ja, so všetkými chybami a slabosťami, odvahou aj strachom, s túžbou, nádejou, pripútanosťou aj odporom. Ale chcem ísť za svojou slobodou – pretože čo iné by som mal chcieť?“

Tam sa človek prvýkrát dostáva na hranu, o ktorú sa môže alebo zlomiť, alebo okresať do čista. A odrezať zo seba tony zbytočností, aby mohol ďalej kráčať ľahší. Pretože čo mi nepomôže lepšie – a slobodnejšie – žiť a zomrieť, zrejme až také ukrutne dôležité nie je.

Totiž – v okamihu učinenia rozhodnutia byť „slobodný“ človek vlastne zostáva sám. Sám, pretože v jedinom desivom záblesku začína pozvoľna chápať, že doterajší život nechal za sebou a že za svoj ďalší život si bude zodpovedať sám.

Už veľakrát som sa s niekým pohádal o tom, že ľudia v skutočnosti nechcú byť slobodní. Nie drvivá väčšina. Ak sa chce niekto pohádať opäť, nech sa páči. Stále si to myslím. Ale pre mňa už nie je iná možnosť a vychutnávam si, že je to tak. Sloboda totiž začína zvnútra. Sú kroky, ktoré sa nedajú zobrať späť.

Autor: Tomáš Beňadik

Přečtěte si také od autora: Ešte stále zabúdam, že zomieram

4 Komentářů

  1. nina ninushaa
    9.11.2010 – 2 Kislev 5771 v 15:42 — Odpovědět

    ej, krute pravdy:) velmi pekne napisane.

    0
    0
  2. Tomas Benadik
    9.11.2010 – 2 Kislev 5771 v 18:07 — Odpovědět

    Dakujem Nina :)

    0
    0
  3. veronika
    7.12.2010 – 30 Kislev 5771 v 12:41 — Odpovědět

    nemyslím si, že človek sa dokáže oslobodiť od všetkého, čo ho robí neslobodným. ale inak je to pekne napísané.

    0
    0
  4. Tomas Benadik
    7.12.2010 – 30 Kislev 5771 v 13:18 — Odpovědět

    Snazim sa na to momentalne nazerat tak, ze clovek ma tie obmedzenia, ktore prijme za svoje – a ze dokazeme viac, nez sme nauceni verit, ze je mozne. Napokon – mozno nebudem mat ani cas, aby som sa oslobodil od “vsetkeho”, ale pocas toho casu, ktory mam, sa snazim stihnut co najviac :)

    0
    0

Zanechat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Předchozí článek

Židovské děti z Brna hrály v ghettu „terezínské“ Monopoly

Další článek

Izraelský rabín po 45 letech dokončil překlad talmudu