Zdroj: czech.cri.cn

Na Nový rok, asi pred 11 rokmi, som sa ocitol v Regensburgu v Nemecku, obklopený ľuďmi, z ktorých väčšinu som pred dvomi dňami ešte nepoznal.

Vznikali z toho veľmi zaujímavé situácie, v ktorých sa miešali najrozličnejšie pohľady, názory a životné skúsenosti. Pokiaľ sa pamätám, bol som tam najmladší a tiež jediný, kto nebol Nemec alebo Rakúšan.

Bez ohľadu na to boli všetci prítomní (nejakých 12 ľudí) veľmi milí a priateľskí a vládla atmosféra veľkej radosti a otvorenosti.
Počas raňajok (okolo obeda) sme nadšene preberali najrozličnejšie možnosti, ako by sme spolu mohli tráviť viac času. Niekto navrhol roadtrip v obytných prívesoch naprieč Amerikou, čo sa stretlo s búrlivým ohlasom. Potom prišla na pretras nevyhnutná otázka financovania.

Spomenul som jeden dobrodružný spôsob zárobku, o ktorom mi kedysi hovoril bratranec. V zásade spočíval v ryžovaní zlata na Amazonke. Po prenajatí kúska rieky a nejakého vybavenia už (vraj) stačilo len vyčistiť kus džungle, hodiť do rieky trochu dynamitu na odstránenie piraní a mohlo sa ísť smelo do toho. Pohodička.

V bujarej novoročnej nálade to znelo ako fantastický nápad a o chvíľu sme sa už všetci tlačili na našom pomyslenom kúsku rieky, bojovali s piraňami a pašovali kýble zlata z krajiny.
Všetci okrem jedného. Oproti mne cez stôl sedel Mich (skrátene z Michael), ktorý sa do nadšenej diskusie vôbec nezapájal. Poznáte to – ten tichý, hĺbavý, pozorujúci typ.
Potom, ako sme sa všetci už skoro kúpali v zlate, zdvihol ruku a spýtal sa:
“Mám len jednu otázku. Aka dlhá je tá rieka?”

Nasledovalo hlboké ticho.
A niekoľko ľudí, vrátane mňa, zabudlo zavrieť ústa.

Mich pokračoval: “Mohli by sme si jednoducho prenajať celú rieku, doviezť lietadlo plné Ukrajincov – sú lacní – a oni by pre nás vyryžovali všetko zlato.”
To bol presne ten okamih, keď si človek povie “ako to, že to nenapadlo mne?”

Asi nie je veľmi prekvapivé, že ten roadtrip ani ryžovanie sa nakoniec nikdy nestali a Micha som odvtedy stretol len dvakrát a krátko, ale nikdy som nezabudol na jeho zásadnú otázku.

Dodnes sa občas zastavím a pozriem sa, či sa náhodou nerýpem v tom mojom malom kúsku rieky s nosom zapichnutým do piesku, úplne nevšímavý voči akémukoľvek širšiemu pohľadu, ktorý by mohol byť k dispozícii.

Úprimne – robím to menej často, ako by som mal, ale aj tak – rieka je každým dňom trošku dlhšia.

Autor: Tomáš Beňadik